Koľko vážia slová?
È bello vivere perché vivere e cominciare, sempre, ad ogni instante.
V tejto knihe, ktorá je
situovaná v anglickom Londýne a talianskom Trieste, je pozornosť
venovaná nie len príbehu, ale aj slovám, ktoré ho tvoria. No tak inak.
Nič o nás nenapovie viac ako príbehy, ktoré si vymýšľame.

Slová majú obrovskú moc. Dokážu potešiť, zarmútiť, zmeniť životy k lepšiemu aj horšiemu. To sa stalo aj Leylandovi, ktorému bol chybne diagnostikovaný glioblastóm. Slová lekára ho zasiahli tak hlboko, že sa jeho život zastavil a jeho každodenná rutina, ktorá chráni a dáva pocit istoty v akýchkoľvek podmienkach, sa zrútila.
Ďalšia rovina slov, s ktorou sa stretávame v príbehu je o slovách samotných, ich význame v rôznych jazykoch a významoch. Hlavná postava je prekladateľ a pri prekladaní diel iných autorov, nie len spoznáva ich najvnútornejšie ja, ale musí tú emóciu, ten prchavý pocit, ten prejav preniesť aj do iného jazyka a nestratiť pritom to, čo chcel autor povedať.
Keď človek hovorí o sebe v prítomnosti iných, nikdy nehovorí presne to, čo by chcel skutočne povedať: dokonca aj keď si to neuvedomuje, berie ohľady, a to buď na to, ako jeho slová zaúčinkujú na iných, alebo na to, ako bude vyzerať pred ostatnými, keď ich vysloví. A potom, namiesto toho, aby si veci v sebe ujasnil a posunul ich dopredu, borí sa s účinkami svojich slov na druhých. Na druhej strane, keď som hovoril len sám pre seba, čoraz častejšie som uviazol pri nedokončených myšlienkach a nedosiahol som nijaký pokrok v porozumení, všetko ostávalo len rapsodické, samé nesúrodé úlomky.
Nakoniec je tu váha nevypovedaných slov, nepublikovaných príbehov, neposlaných listov. Je veľa spôsobov, ako spracovať pozitívne a negatívne udalosti vo vlastnom živote. Písanie je jedným zo spôsobov, ako sa môžeme dostať hlbšie k sebe, ako objavíme zákutia, ktoré ostávali pod nánosmi prachu, lebo sme určité emócie potláčali. Je to spôsob, ako zo seba dostať zlosť. Oveľa účinnejšie a efektnejšie to je, keď sa tieto emócie vložia do písania na písacom stroji. Je to naozaj očistný zážitok, ktorý mne osobne pomohol vypísať sa z pracovnej frustrácie. Hneď je potom myseľ otvorenejšia, jasnejšia a schopná racionálne uvažovať nad situáciou. Písaním listov si krátil dlhé a ťažké chvíle aj Leyland. Tie však boli adresované jeho mŕtvej žene a toto gesto ho do určitej miery upokojovalo.
Tento príbeh ma uchvátil rôznymi spôsobmi: pripomenul mi, že slová či už vypovedané alebo nie, majú obrovský dopad na psychiku jednotlivca. Ukázal mi, že zmeniť svoje životné zameranie nie je až také strašidelné, keď sa nachádzame v stabilnom a podpornom prostredí. Že snažiť sa vrátiť do minulosti, psychicky alebo fyzicky, nie je vždy také oslobodzujúce a nostalgia dokáže navodiť bolesť, nie len melanchóliu. Vďaka tomuto príbehu som dokázala prežiť príbeh plný kníh a knižných príbehov predtým, než sa dostanú na pulty verejnosti a sú pod detailnou správou prekladateľov, ktorým sa musí podariť dokonale spoznať autorovu dušu a preložiť ju do jazyka inej kultúry bez straty pocitu.
O slovách sa píše ťažko, pretože ich vysvetlením môžu stratiť svoje čaro a tajomno, ktoré ich obklopuje. Čítať túto knihu, aj napriek veľkému rozsahu, bolo príjemné, hĺbavé, motivačné. A nie len to, bolo aj napínavé, prekvapivé a v ohľadoch idealistické, no život, bez šťastných náhod by bol veľmi smutný. V tejto knihe sa aj smútok pretaví na cestu dláždenú ideou a idealizmom krajších zatrajškov, kde objavíme ďalšiu vrstvu vlastného ja.
Počúval jemný, tichý dážď. Odjakživa sa mu páčilo vystavovať tvár dažďu. Niekedy sa stávalo, že aj v lejaku sklopil dáždnik, zavrel oči a vychutnával si, ako po ňom steká voda. Alebo sa v kaviarni pri príchode búrky zrazu postavil a vyšiel von, aby na sebe pocítil bubnujúce kvapky. Ibaže zmyselná radosť a čistá rozkoš z nárazov studených kvapiek neboli všetko. V skutočnosti šlo aj o niečo iné, hlbšie: prianie, aby po vlhkej tvári každou stekajúcou kvapkou bledlo a odtekalo všetko, čo ho v živote ťažilo a tlačilo – tak, ako keď niekto utrápený starosťami dúfa, že vlny spánku ho uvrhnú do bezvedomia a navždy tak spláchnu starosti. S týmto prianím, týmto obrovským prianím stál vtedy pri okne doktora Leonardiho, myslel na jeho strašné slová a prial si, aby mohol vybehnúť do šumivého dažďa a všetko zo seba spláchnuť.
Mystérium ducha netvorili len jazykové znaky, ako to napísal Warren vo svojom liste; o nič menej záhadná bola aj schopnosť pamätať si i po desaťročiach obrazy a pocity.Mám dojem, že to všetko súvisí s mojou túžbou po tichu. V tichu nepočuť očakávania druhých. Zvuky prírody ani zvuky zvierat nerušia, neohrozujú nič, čo je na tichu podstatné, a to je, že v ňom neexistujú očakávania druhých ľudí, ktoré by na mňa doliehali a odvádzali ma od seba samého.
O niekom si myslíme, že ho poznáme, a odrazu sa v jednej chváli ukáže v celkom inom svetle – je to jedna z najkrajších vecí v živote...Chcel by to ešte zažiť, ešte veľakrát.
Čo človek čaká, keď sa vráti na miesta svojho niekdajšieho života? Spomienky. Zaiste. Silné, farebné zážitky doplnené niekdajšími náladami. Zaiste. Lenže čo čaká od tých spomienok? Na čo nám sú? Aby sme pocítili, že vo svojom vnútri siahame ďaleko do minulosti, že sme v nej doširoka zakorenené, a aby sme cítili svoju vnútornú rozľahlosť. Je to ono? A má nám to pomôcť, keď sa v myšlienkach usilujeme siahať čo najďalej do budúcnosti?
