Koľko vážia slová?

È bello vivere perché vivere e cominciare, sempre, ad ogni instante.

V tejto knihe, ktorá je situovaná v anglickom Londýne a talianskom Trieste, je pozornosť venovaná nie len príbehu, ale aj slovám, ktoré ho tvoria. No tak inak.

Nič o nás nenapovie viac ako príbehy, ktoré si vymýšľame.

Slová majú obrovskú moc. Dokážu potešiť, zarmútiť, zmeniť životy k lepšiemu aj horšiemu. To sa stalo aj Leylandovi, ktorému bol chybne diagnostikovaný glioblastóm. Slová lekára ho zasiahli tak hlboko, že sa jeho život zastavil a jeho každodenná rutina, ktorá chráni a dáva pocit istoty v akýchkoľvek podmienkach, sa zrútila.

Ďalšia rovina slov, s ktorou sa stretávame v príbehu je o slovách samotných, ich význame v rôznych jazykoch a významoch. Hlavná postava je prekladateľ a pri prekladaní diel iných autorov, nie len spoznáva ich najvnútornejšie ja, ale musí tú emóciu, ten prchavý pocit, ten prejav preniesť aj do iného jazyka a nestratiť pritom to, čo chcel autor povedať.

Keď človek hovorí o sebe v prítomnosti iných, nikdy nehovorí presne to, čo by chcel skutočne povedať: dokonca aj keď si to neuvedomuje, berie ohľady, a to buď na to, ako jeho slová zaúčinkujú na iných, alebo na to, ako bude vyzerať pred ostatnými, keď ich vysloví. A potom, namiesto toho, aby si veci v sebe ujasnil a posunul ich dopredu, borí sa s účinkami svojich slov na druhých. Na druhej strane, keď som hovoril len sám pre seba, čoraz častejšie som uviazol pri nedokončených myšlienkach a nedosiahol som nijaký pokrok v porozumení, všetko ostávalo len rapsodické, samé nesúrodé úlomky.

Nakoniec je tu váha nevypovedaných slov, nepublikovaných príbehov, neposlaných listov. Je veľa spôsobov, ako spracovať pozitívne a negatívne udalosti vo vlastnom živote. Písanie je jedným zo spôsobov, ako sa môžeme dostať hlbšie k sebe, ako objavíme zákutia, ktoré ostávali pod nánosmi prachu, lebo sme určité emócie potláčali. Je to spôsob, ako zo seba dostať zlosť. Oveľa účinnejšie a efektnejšie to je, keď sa tieto emócie vložia do písania na písacom stroji. Je to naozaj očistný zážitok, ktorý mne osobne pomohol vypísať sa z pracovnej frustrácie. Hneď je potom myseľ otvorenejšia, jasnejšia a schopná racionálne uvažovať nad situáciou. Písaním listov si krátil dlhé a ťažké chvíle aj Leyland. Tie však boli adresované jeho mŕtvej žene a toto gesto ho do určitej miery upokojovalo.

Tento príbeh ma uchvátil rôznymi spôsobmi: pripomenul mi, že slová či už vypovedané alebo nie, majú obrovský dopad na psychiku jednotlivca. Ukázal mi, že zmeniť svoje životné zameranie nie je až také strašidelné, keď sa nachádzame v stabilnom a podpornom prostredí. Že snažiť sa vrátiť do minulosti, psychicky alebo fyzicky, nie je vždy také oslobodzujúce a nostalgia dokáže navodiť bolesť, nie len melanchóliu. Vďaka tomuto príbehu som dokázala prežiť príbeh plný kníh a knižných príbehov predtým, než sa dostanú na pulty verejnosti a sú pod detailnou správou prekladateľov, ktorým sa musí podariť dokonale spoznať autorovu dušu a preložiť ju do jazyka inej kultúry bez straty pocitu.

O slovách sa píše ťažko, pretože ich vysvetlením môžu stratiť svoje čaro a tajomno, ktoré ich obklopuje. Čítať túto knihu, aj napriek veľkému rozsahu, bolo príjemné, hĺbavé, motivačné. A nie len to, bolo aj napínavé, prekvapivé a v ohľadoch idealistické, no život, bez šťastných náhod by bol veľmi smutný. V tejto knihe sa aj smútok pretaví na cestu dláždenú ideou a idealizmom krajších zatrajškov, kde objavíme ďalšiu vrstvu vlastného ja.

Počúval jemný, tichý dážď. Odjakživa sa mu páčilo vystavovať tvár dažďu. Niekedy sa stávalo, že aj v lejaku sklopil dáždnik, zavrel oči a vychutnával si, ako po ňom steká voda. Alebo sa v kaviarni pri príchode búrky zrazu postavil a vyšiel von, aby na sebe pocítil bubnujúce kvapky. Ibaže zmyselná radosť a čistá rozkoš z nárazov studených kvapiek neboli všetko. V skutočnosti šlo aj o niečo iné, hlbšie: prianie, aby po vlhkej tvári každou stekajúcou kvapkou bledlo a odtekalo všetko, čo ho v živote ťažilo a tlačilo – tak, ako keď niekto utrápený starosťami dúfa, že vlny spánku ho uvrhnú do bezvedomia a navždy tak spláchnu starosti. S týmto prianím, týmto obrovským prianím stál vtedy pri okne doktora Leonardiho, myslel na jeho strašné slová a prial si, aby mohol vybehnúť do šumivého dažďa a všetko zo seba spláchnuť.